Vo FeedReaderi mám zopár blogov, ktoré rozhodne nepovažujem za dobré, ale zásadne z nich nevynechám žiaden nový príspevok. Aby som bola na tepe doby.

Do tejto kategórie patria aj články o tom, ako sa dostať chlapovi do hlavy a ako sa z neho nezblázniť. Na rozdiel od diskutérov bažiacich po krvi sa do autorky nenavážam, ani nementorujem o jej simplifikovanom videní sveta, ba dokonca ani opovržlivo neodfrkávam na monitor. Predsa len, pred pár rokmi som na internete začínala s podobnými témami, hoď kameňom, kto si bez viny. Len sa mi hrozne ráta, ako jej anonymný komparz vyhadzuje na oči, že je to „plytké“.

Nuž, áno, je to plytké ako vyschnuté koryto intermitentnej austrálskej riečky a čo má byť. Zlostní komentátori takýchto a podobných textov akoby si bojazlivo zakrývali oči pred faktom, že je to povrchné, pretože to, čo žijeme, nesie ten istý atribút.

A môžeme sa pechoriť, že život je taký, aký si ho urobíme, a nie taký, ako nám ho nadiktuje doba - ale je to len únavný sebaklam. To si aj Matka Guráž myslela, že z vojny sa dá profitovať bez toho, aby ňou trpela, a aha ako dopadla.

Ak redaktorka ženského časopisu definitoricky vtesná ideu mužstva do predstavy kreatúry s falickou navigáciou, je to tak preto, že v kruhoch, v ktorých sa táto slečna pohybuje, sa o mužoch premieta presne týmto spôsobom. Môže nás to poburovať, je to však márne. Takéto indície z médií vypovedajú len o tom, že podobné prostoduché koncepcie sú už nadobro prítomné v kolektívnom vedomí.

V neistom svete - a to je ten, v ktorom žijeme, aj keby sme to chceli vytesniť - sa ako najdostupnejšie ukázali stratégie racionalizácie a cynizmu. Racionalizácia, s akou sa popisujú emotívne medziľudské vzťahy, dáva falošné zdanie moci nad tým, čo nemožno ovládnuť rozumom. Cynizmus má byť zasa deklaratívnym dôkazom toho, že citové pohnutie vôbec nenastalo.

Neškodný marxista Slavoj Žižek sa rád odvoláva na svojho favorita, psychoanalytika Jacqua Lacana, pričom niektoré jeho hlody v 21. storočí vyvolávajú dojem, že by si zaslúžil kachličkou do hlavy:

„Definitívnym dôkazom amorálneho charakteru ženy je to, že čím viac sa zúfalo snaží nadobudnúť mužské duchovné hodnoty, tým hysterickejšou sa stáva. Ak žena koná v súlade s morálnymi zásadami, koná tak na základe vonkajšieho podnetu, zo strachu pred Mužom alebo v snahe fascinovať ho: autonómia ženy je simulovaná, je to externe podmienená imitácia autonómie.“

Áno, Lacan je šovinistické prasa, avšak jeho koncepcia vo svojej celistvosti dáva zmysel. Muž je Žene imanentne nadradený, pretože určuje jej osud.
Je to triviálne: muž kopuluje, inseminuje a kráča ďalej.
A - hoci to znie nemiestne vecne - žena nesie následky.

Táto dichotómia osudov Muža a Ženy sa skončila s masovým nástupom takmer stopercentne spoľahlivej antikoncepcie. Paušalizujme: Muž už Žene nie je nadradený, pretože nedokáže bez jej súhlasu usmerniť beh jej života. Muž je odkázaný na vzájomný konsenzus a stráca svoje privilegované postavenie.

V novej situácii, za zmenených pravidiel hry (a nielen tých biologických), zatiaľ škodujú obe strany: ženy, ktoré sa už nechcú podriadiť a nevedia so svojou slobodou narábať, a muži, ktorí z toho majú krízu identity.

- Čo podľa vašich skúseností chce žena od muža?
- Aby vás dokázal zovrieť tak, že v okamihu poznáte, že by vás mohol kedykoľvek ubrániť.

Tak toto povedal Robert Rosenberg redaktorke ženského časopisu. Teda nie že by bol potetovaný pornoherec spoľahlivým referenčným bodom, ale dokonale vystihol archetyp ženského myslenia, ktorý ani modernita len tak ľahko nezotrie.

xxx

Na záver ďalší závan Zeitgeistu z reklamnej brandže: hysterickí muži, ktorí majú maternice väčšie ako tá teta, čo porodila osmorčatá.



Kvízová otázka: dali by ste päť korún za to, že by vás táto partička ubránila pred chromým kamzíkom?