Zločin a trest

Autor: Jarmila Mikušová | 22.11.2007 o 16:58 | Karma článku: 6,07 | Prečítané:  1796x

To podstatné z morálky ma naučili moji rodičia, Fjodor Michajlovič a Woody Allen.

K Woodymu som mala doteraz viac ako ambivalentný vzťah. Predsa len - je to ten nevzhľadný chlapík, ktorý získal slávu navlečený do oblečku spermie? Ten film som nevidela, ani neplánujem, vlastné analytické úvahy mi bohato stačia, nepotrebujem sa nechať v otázkach sexu zmagoriť chlapíkom, ktorý by sex vôbec nemal, keby netočil také filmy.

A hoci som videla Annie Hall a bolo to viac ako príjemné, Woodyho filmu by som sa v DVD požičovni ani palicou nedotkla, keby som sa nedala zmanipulovať obalom s hlavnými protagonistami. Predsa len - o Jonathanovi Rhys-Myersovi sa mi sníva odvtedy, ako sa vo Velvet Goldmine premával vo fialových šponovkách a bozkával s chlapcami. A Scarlett Johansson, tej stačí šklbnúť kútikom úst a chlapcom hneď „vtáčiky ukazujú trištvrte na dvanásť" (na mňa nepozerajte, na toto slovné spojenie copyright nevlastním).

Trochu mimo kontextu
Až do včera som mala v otázkach svojho etického kódexu jasno.

Pred desiatimi rokmi som síce počas jazykového kurzu pri trénovaní ľahkej talianskej konverzácie povedala, že by som pokojne dílovala drogy, keby som nebála (a dobre to vynášalo), ale odvtedy ma život prepleskol a viem svoje.

Zásadne nekradnem. Ani štát neokrádam na daniach, lebo neviem, či by som pred chlapcami z berňáku uhrala vysvetľovanie, prečo im ukazujem bločky od dieselu, keď mám auto na benzín.

Zámerne ľuďom neubližujem, na pokusy nechtiac sa záruka nevzťahuje, niektorí by vedeli rozprávať.

A taktiež neklamem, ono je to naozaj pohodlnejšie, keď si človek nemusí pamätať, čo kde natáral. V mojom prípade je to jediná cesta aj preto, že pri každom pokuse o klamstvo ma vďaka červeni na lícach a previnilému pohľadu odhalí každý amatér. Bohvie ale čo budem hovoriť o ďalších desať rokov, pretože nedávno som si len tak zo zábavy odskúšala, že klamať veru dokážem, a dokonca s nepriestrelným výrazom Condoleezzy Riceovej na tlačovke o ceste k mieru na Blízkom východe.

Keď som náhodou narazila na partiu úspešných kamarátov v opojnej nálade, po otázke, ako som vyriešila svoju komplikovanú životnú situáciu, som ich s pohľadom kovboja pri férovke presvedčila, že som sa zamestnala u McDonald's. Chlapci sa síce spočiatku zdráhali uveriť, že krutý kapitalizmus donútil niekoho z ich kruhov manuálne pracovať, ale po vysvetlení, že so svojím CV-čkom fluktuanta som si nemohla zrovna vyberať, sa im v tvárach začala rysovať zreteľná ľútosť nad predstavou, ako v piatok o polnoci na Obchodnej v bordovej šiltovke podávam big menu nasosaným developerom a analytikom, ktorí by sa im mohli nápadne podobať. Na krátke okamihy aj mňa samu prepadali pochybnosti, či ma rodičia kedysi skutočne dali na štúdiá.

Ale späť k tej morálke. Byť čestným sa oplatí už aj z toho dôvodu, že za svoj ksicht si človek po dvadsaťpäťke môže sám. Tak mi to aspoň tvrdila teta na kozmetike. Stačí sa pozrieť toť na Vladimira Iľjiča na archívnej fotografii. Všimnite si tie asymetrické ústa svedčiace o odhodlanosti a pokryteckých úmysloch.

Matchpoint

Vo filme sú dva čarovné okamihy. Keď hlavný hrdina v jednej chvíli pochopí, že vždy je niečo za niečo. A potom, keď sa po spáchaní zločinu začne báť. Hotový Raskoľnikov.

Každý zločin bude potrestaný, každý úskok nás môže dobehnúť v ďalekej budúcnosti a položiť na kolená. Božie mlyny naše hriechy prepasírujú dôkladne, ale Woody Allen vie, že nehodné existencie dokáže zachrániť triviálna náhoda.

Kauzalita zločinu a trestu je dokonalá v laboratórnych podmienkach. Ale ak si myslíte, že vám nejaké to svinstvo len tak prejde, môžete tvrdo naraziť. Trestom môžu byť výčitky svedomia, ktoré ako smerník v počítačovom programe odkazujú na určité miesto našej pamäte. A nikdy neviete, kedy vám to program zúčtuje.

Práve včera som si v nejakej staršej Pravde v Matkinovej rubrike prečítala, že ľudia, ktorí podľa pevných zásad žijú, ich nemusia ostatným dokazovať deklaratívnymi vyhláseniami a sústavným moralizovaním (hoci aj na blogu). A teraz ma ospravedlňte, idem na prednášku k Štefanovi Hríbovi . Som zvedavá, koľko pátosu sa dá po osemnástich rokoch vytrieskať z nežnej revolúcie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Rebríček slobody tlače je zmanipulovaný, tvrdia politici Smeru

Novinári sa na Slovensku stávajú škodnou, tvrdí mediálny analytik.


Už ste čítali?