O ženách (malé súkromné exposé)

Autor: Jarmila Mikušová | 14.1.2008 o 1:37 | Karma článku: 10,28 | Prečítané:  3326x

Rado Ondřejíček, ktorý ešte nedávno písal suverénne najzábavnejšie texty na slovenskom internete, mi v rámci súkromnej e-mailovej konverzácie poradil, nech konečne napíšem aj niečo, ČO ĽUDÍ ZAUJÍMA. Teda žiadne úchylné úvahy o mrštnej globalizácii, ani o ľavici v poslednom štádiu delíria a už vôbec nič paranoidné o Google. Vystavil ma tak pochybnostiam o zmysle blogovania - čo už som to za blogera, keď nie som ochotná exponovať nič zo svojho súkromia?

Minulý týždeň agentúry priniesli správu o blogerovi, ktorý dáva do placu zážitky z prvej svetovej. Tu ho máš, povedala som si. To je niveau!

Nie ako honiči karmy, tu na smeblogu. Napríklad ten, čo úspešne dojal všetky tie sympatické dievčatá so vzácnou dušou. Alebo. Nie že by ma nezaujímalo, že blogerka má kamarátku prepychovú kurvu - veď formálne to bolo dobre napísané - ale čo z toho. Krátky závan bez chuti. To už mi je sympatickejší tento typ mentálneho exhibicionizmu, pri ktorom si človek aspoň uľaví poznaním, že nie je sám na svete vadný s tichou túžbou vystrieľať od chrbta všetkých kolegov.

Niekto chodí na huby, niekto potrebuje ventilovať písaním. Čo má však robiť bloger, ktorý na rozdiel od vojnového veterána nemá o čom.

Od svojho prevratného článku o tragickej generácii singles, ktorú Zygmunt Bauman trefne označuje pojmom hunters, som na nič zásadné neprišla. Kým si ako kovaný technokrat doplním humanitné vzdelanie (aby som sa k filozofickým otázkam mohla vyjadrovať fundovanejšie), vyskúšam inú disciplínu. V duchu pamätnej vety, ktorú som v septembri počula z úst Vladimíra Mečiara a ktorá mi definitívne zmenila život: „Keď sa niečoho bojíš, dotkni sa toho."

A keďže sa mi už nechce vymýšľať dômyselné nicky pre známych, ktorých vo svojich textoch zmieňujem - toto bude iba o mne.

Piatok
Po práci som si zašla do univerzitky po knihy. Na základe podnetného článku Jany Kadlecovej, v súlade s tendenciou dovzdelávania, to okrem Valéryho bola aj Simone de Beauvoir (Druhé pohlavie).

V Druhom pohlaví som objavila recept na domáci alkohol. A priam symbolicky aj lekársky recept na antibiotikum, ktorým sa liečia močovo-pohlavné infekcie.

Na youtube analyzujem vývoj v oblasti hudobných videí za ostatných dvadsať rokov. Nostalgicky pozorujem nemotorné pohyby Belindy Carlisle, ako sa lascívne tisne do kúta. Prestrih. Rihanna - na nevydržanie lesklá, plastická na požiadanie svojich marketérov. Medzi stehnami šermuje dáždnikom ako falickým symbolom. V klipe Depeche Mode ženy zase stískajú radiacu páku a šoférujú lepšie ako Fittipaldi.

A Simone píše: „Žena se ztrácí, žena je ztracena."

V talkshow Jana Krausa slovenská herečka Soňa Norisová vysvetľuje, že nemôže povedať, kto je otec jej dieťaťa. A často sa jej stáva, že nevie, kedy ten muž príde domov, priznáva pred doterným Krausom. Pristihnem sa pri tom, že tú krásnu ženu ľutujem. Kedysi takéto maniere prislúchali slúžtičkám z Bretagne s nemanželským dieťaťom.

V prívale článkov o tom, ako sa dá zmanažovať rodina a kariéra, VŠETKY dobre vieme, že svet nie je fér. Žena je priamo závislá od rozhodnutia muža - on je jej referenčnou bytosťou. A tak si, milé dámy, vyberte. Alpha Dog alebo zoženštelý kastrát?

Sobota
Inšpiratívne popoludnie v posilovni. Nikto z upotených XY sa mi nepozerá do očí. Žiadna normálna ženská z môjho okolia nemá priateľa, vraví upotená kamarátka. Kto je dnes normálny, dear?

Večer po prvý raz nedopatrením v opere.
Tri kamarátky. Za čias Remarqua a v mužskom rode to znelo honosnejšie.

Napriek starostlivo zvolenej bižutérii som tu za sedláka. Pri recitatívoch ma trhá, aby som sa nezačala chichúňať. Z mikrospánku ma preberie až frenetický aplauz a tie povestné výkriky. Bravó.
Opera nie je videoklip, Jaruš.

Počas zborov si zreteľne uvedomujem, že mám short-attention span. Zníženú mieru pozornosti, vďaka ktorej nezvládam prečítať viac ako štvrtinu textu z ľubovoľného blogu na e-trende. Ospravedlňujem to rýchlou dobou a usilovne trénujem.
Každý deň hodinu pred spaním vypínam internet a čítam vety na papieri.

Nedeľa
Cestu mi tento týždeň skrížil už štvrtý muž, ktorý má pocit, že som s ním v minulosti nejednala čestne. Cesty do pekla sú dláždené tými najlepšími úmyslami, všakže.

Ich prehrešky voči mne sú odložené ad acta. Tento jediný, ktorý sa žiadnych nedopustil, mi daruje nádherný šál. Neviem sa ubrániť rozpakom.

Večer namiesto Valéryho beriem do rúk ženský časopis. Jeden z tých inteligentnejších. Proč jsou ženy tak příšerné potvory, rozjíma moja najobľúbenejšia autorka Mirka Vopavová:
„Bojuje se o peníze, o slávu, o pohodlí i o muže, kterých je zdánlivě stále méně. Mužů samozřejmě není méně, ale úspěšných mužů ubývá."

Ľudia si dnes ubližujú rovnako ako kedysi. Len s vyššou frekvenciou. Už to ani z kilometra nepripomína operu, v ktorej podvedený manžel svoju drahú pri najvyšších tónoch zapichne ligotavým nožom.

Nadýchnuť. Ide sa ďalej.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Rebríček slobody tlače je zmanipulovaný, tvrdia politici Smeru

Novinári sa na Slovensku stávajú škodnou, tvrdí mediálny analytik.


Už ste čítali?